"Ty máš dnes narodeniny?"
"Uhm...mám."
"Tak prajem všetko najlepšie.To je fajn, že sme sa stretli.Pamätáš, aj ja som minule prišla po dlhom čase k tebe a tiež som mala narodeniny."
"Tak potom sme asi stvorení na to, aby sme sa našli vždy na svoje narodeniny."
Chvíľu ho pozorujem a zisťujem, že vo svetle lámp, je taký...viac škriatkovský, aj keď mu to tak poeticky nemôžem povedať.
Rozlúčili som na jednom zapletenom sídlisku.
Bolo mi zima a bola som hladná.
Ten na druhom konci bol tiež hladný, ale povedal, že mi spraví horúci čaj, dokedy vystúpim z tej nepoetickej 39.
Spravil a dovtedy som zistila, že...v jednom dni môže prísť aj smrť aj zásnuby.
Šibnutý víkend tvorivých osôb...neviem čím to je.
Ešte dobre, že ona má toho, ktorý jej bol daný.
Chvíľu som utierala trocha rosy jednej divadelnej divy, ktorá to o sebe ešte stále nevie.
Čaj som vypila a aj sme sa najedli....len ma trochu štípali uši.
Večer, chodba, dvere a ja som znova zapletená. Vraj ma ráno zobudí, nech môžem písať.
Zobudil, ja som si budík nedala.
S Ním bol čas...polohlasný a jemný.
Dve nerovnaké, ale milované, ma už čakali.
Sú to také kvietky...dnes mali snáď o sedem lupienkov viac.
Keď odišli do krásna, dočítala som Veroniku ktorá prežila a cítila sa tiež celkom krásne.
Večer som odišla ja...od Neho. Celkom nedefinovane neviem, či to vlastne nebolo skôr od nich...ľudí.
Utiekla som a s mokrými vlasmi som išla spať do izbového prievanu.
Včera ráno bolo ťažko. Utrpenie ranného vstávania.
A potom som skúsila ako chutí príťažlivosť...zemská.
Bolelo to a preto som potom celý deň dvom nerovnakým fúkala každú boliestku.
Na všetko som pozerala ako prvý krát.
Chcela som si zapamätať ako vyzerajú okato a ako im je v duši.
Túžba po čaji a tichu bola posunutá...pre milých,milovaných a milujúcich.
A potom keď bola samota a ja v nej sama, chcela som iba Obálkovú pieseň.
No...zazvonili kľúče a za nimi sa objavil študent, aj keď už nebolo 17teho.
Zobral mi túto elektronickú vec a tvrdil, že písať sa bude u neho.
Písali sme.
Ja som napísala, on mal výčitky svedomia.
Keď sme boli u Neho,tak on bol ku koncu v presile, aj keď mal sandále.
Prestala som sa hrať, ale nohy zostali spojené.
A potom som zažila vrchol kombinácie...slanina s grankom...chutilo mu to.
Nahratá,zmenená,skúsená,stratená na odchode...objatá.
Dnes som mala chuť naliať trocha toho Sava aj do môjho stredu...nech sa tam rozjasní ako v tej vani.
Upratané.
Kúpené lístky a medzi tým požehnanie od mojej jedinej, pozemskej,maminovskej.
Cestovali sme s väčším časom a dokonca opačne.
Nevadí...bolo smiešne, aj keď pre mňa už naozaj staticky.
Teraz chcem ísť už spať.
Z hrnčeka sa doparilo a myšlienky týždňa ste dočítali.
Už mám konečne aj nohy teplé.
