Utekala som rýchlo,ruky mi mrzli a v ústach som mala vianočne.
Vo vlaku som mala záchvat...keď sa mi smialo všetko,keď som sa smiala na všetkom...nahlas a dlho.A všetci v tej nacvakanej chodbičke sa smiali,niketorí nahlas so mnou,niektorí iba tak...popod fúz,ani vlastne nevedeli prečo sa smejú,ja som to vedela...vedela som,že idem domov.
Naozaj nemajú,nemajú iné východisko,iba ma milovať.Takú,takúto.Ja iná nebudem. Robím si teda teraz čo chcem,čo cítim a nič nemusím.Môžem byť jednoducho šibózna. A nemajú iné východisko,iba ma milovať.
Trhám si sneh,tak ako keď som bola malá a v záchode nasnežil skoro celý toaletný papier. Teraz mám sneh z listov a jednej tvrdej pohľadnice...a sú tam modlitby a sú tam dysgrafické písemnká...strašili ma niekoľko rokov,hnusili sa mi na tej pohľadnici a tak teraz ten sneh zahorí...horíííííí.
A vedela som,že ma to premôže,že budem ležať na loptkách...v posteli a potiť sa. Všetko som počúvala...varenie v troch vianočných hrncoch a "zaves to radšej na túto stranu,tam je toho už veľa" a "teplo ti je dievčatko,teplo?" a "Otče náš..." a "do tejto polievky si čo moja dala?" a "poridne žuj tú rybu!" Všetko,všetulinko som počula...no točilo sa to iba okolo domčeka...vo vnútri bola práve karanténa. Aj tak viem,že prišiel.Viem to! Viem,viem,viem....!!!!!
Nespálený popol ešte praská a vločky tancujú na stene spolu s motýlmi-šialený párik.A gauč patrí iba nám. Tí s preukázanou láskou už odišli...každý,na iný koniec.Som egoista? Sme rodina,užívame si seba,svoju voľnosť na gauči a popol ktorý je už naozaj popolom a treba priložiť.
Som,ešte stále sú aj vianoce,odvčera mám druhé antibiotiká a zajtra už bude novo.
