Zo všetkého najviac si pamätám to,keď som si kúpila tie jesenné kvety...len tak do izby a oni mi ich zabalili do listu vytrhnutého z telefónného zoznamu. Keby pán Martin J. a slečna Eva K. vedeli,že sa do ich mien práve balí jeseň,tak možno...možno by sa do seba stráááášne buchli...to akože zaľúbili. Po dvoch dňoch som našla dva obhlodané kvety a nemiestne obéznu húsenicu.Takže z buchnutia nebolo asi nič,teda bolo...buchla som sa ja...úplne do stredu...môjho sveta.
Neviem,čo všetko slovné z tohoto bude.Lebo všetko som dala Jemu.Mám taký pocit,že je všetko rovnaké,že...si tu poukladám pár písmenok mojej sebaľútosti a bude to jedno veľké...NIČ. Alebo by z toho aj mohlo byť NIEČO,ale potom by to nemohlo byť NIČ.
Pozor...idem hnusne útočiť...no a čo,že tomu nerozumiete,ja viem,že nie,nemusíte mi to aj hovoriť!!!
A vôbec...ľahnite si na trampolínu a čakajte na toho,kto mal, či má prísť,lebo tak sľúbil. Ja som sa dočkala...síce iba na chvíľu,ale nevadí...lebo potom,som mohla vyjsť z kúpeľne. A teraz stojím a čakám...lebo od toľkého svetla nič nevidím.