Včera som L. povedala,že moje chvíle "neviem",my celkom aj vadia,ale zase...tááák krásne sa v nich píše. Možno je to taký náš úlet,ktorý máme dokonca odobrený na to,aby sme sa mohli dotýkať... seba, teba, iných, všetkých. Uvidím...niekedy sa chceme zbaviť blbostí,len pre to,že nemáme čo robiť.
A M. povedal,že si vyhradzuje právo na to,aby si prečítal viac mojich blogov,aby ma tak mohol prečítať z mojej vnútornej stránky.No...neviem neviem.Niekedy treba odrhnúť ešte minimálne tri záclony a až vtedy je realita. Tak veľa zdaru :o).
Dneska sme vyberali koberce a pohovku.Nevybrali sme nič...tak ideme aj zajtra.Ale mám novú záľubu...sadnem si na každý gauč,okolo ktorého prejdem.Je to veľmi...obohacujúce.Fakt....niekedy som mala pocit,že nie môj mozog,ale zadok a nohy mi prikazovali..."kúpte tento"...lebo keď som sedela,tak som mala už taký fajn pocit,ako keby som za normálnych okolností aj ležala.Keď som sa však vždy postavila a pozrela na cenové ocenenie výrobku,bolo mi jasné,že príkaz o kúpe daného gauča,nebol realisticky vyslaný z mozgu.
Smiali sa mi,že koberec do našj izby musím vyberať tak,že si naň stúpim bosou nohou.No a čo,pre mňa je to podstatné,aj keď sa na mňa pozeral ten pekný predavač.Len mali by tie stojany s tými kobercami dávať trocha nižšie,na niektoré už som nohou naozaj nedočiahla.
V podstate to ukončím tak,že ten mätový čaj som nedopila,ale broskyňu som zjedla a kôstku nemám teraz kam položiť. A vidím to tak,že aj keď som teraz nechodila,viem že zajtra kúpime gauč,na ktorom nebudem mať pocit,že ležím,keď vlastne sedím,ale určite bude praktický a prínosne využiteľný.A koberec určite vezmeme z toho najvššieho stojanu,kde nedočiahnem rukou,nie to ešte nohou,aby som tak mohla ochutnať,či sa mi budú radovať nohy,keď budem po ňom chodiť,ale určite to bude koberec prínosný a prakticky využiteľný.
Vlastne je to všetko až priveľmi logické.