Jeden výhľad, na jeden stôl, v jednej izbe, kde je iba ona jedna...som jedna.Nie sama, iba jedna.
To je všetko preto také rýchle, lebo nestíhame veci vnímať. Teraz mi napríklad svieti slnko do očí...nie nakúka do izby, iba mi tak normálne svieti do očí a zakryje ho mrak, aby polilal to oregano v črepníku, ktoré trocha vädne...iba vädne, nevysychá.
Dneska moja milovaná ležala na mojej lúkovej deke a čítala si všetky tie slovo-kresleniny prilepené nad jej hlavou. Vyzerala tak spokojne a vôbec jej nevadilo,že tomu nerozumie...som jej dcéra, tak...a hotovo,som jej dcéra...to je také dobré.
Keby mi už niekto doniesol tie farebné drievka, každú farbu aspoň v troch odtieňoch...držala by som v ruke päť, alebo šesť a kreslila čiary naraz. Ľuďom by sme mali dávať pastelky, aj keď tvrdia, že nevedia kresliť. Veď nemusia vedieť...stačí robiť iba farebné čiary na bielom papieri, na bielom živote...a potom do nich vpisovať slová...ja čiernou...kto chce môže modrou. Napríklad slová o tom, čo je na jednom stole, v jednej izbe, kde sú iba oni..jeden,jedna...ale nie sami, iba jedny.
Ešte tak rozmýšľam,či nenakresliť z abecedy niečo o tej Orechovej Potôni, alebo o fialovom dvanástom riadku v Provance vo Francuzsku. Hmmm...asi nie, túžby sa ťažko kreslia.
O chviľu príde "Šalená" a bude skladať prádlo a všetko bude krásne normálne a ja sa jej konečne opýtam: "Ty počuj, a Ty máš prečo taka rada toho Alfonza Muchu?"
