Ráno v "domčeku" jemné Tornádo.
Potom výroba otázok a štatistického zagrafovania...následná šibóza.
Stratená v tom šedom betóne. Tisíckrát sa pýtajúca a vždy nová odpoveď.Nestíham,meškám,zle bude!
Pes a jeho odtlačky na mne. Najprv skoro more, ale potom som si povedala...kreativite medze nehodno dávať,tak to tam mám doteraz...vraj je to.."rozkošné."
Ten môj špeciálny...tri hodiny lúštenia jazyka jeho kmeňa,bezzubé úsmevy a nežné,čisté,detské objatia. Na konci už nevládal,dokonca prestal hovoriť...bol príliš unavený. Nádherné tri hodiny v tomto dni.
Zaspávala som na sedadle studenej 63 a potom opačnej 31.
Chcem jediné...horúcu polievku.
Namiesto toho...rada-dlháááááááááááá,huráááááá meníme zadné strany.
Varím polievku,delím sa o teplo.
Odchádzam...do Konga.
A dochádza mi hlúposť pozastavovania sa v tých akože blbcovitých drobtinách, čo ma stretli.
Ženy...stovky...tisíce.
Vzaté nasilu, zmrzačené, zabité, týrané, nosiace a rodiace deti násilia...plačem...viac ako hodinu...stále.
Toto všetko,ale čo ich srdcia,čo ich duše?!
Pane môj, toto dokážeme my ľudia?
Toto dokážu muži, ktorí tiež sami majú ženy, deti, sestry, matky....?
Znásilňvanie,vyslovene ako forma boja...svoji vojaci,cudzí vojaci...všetko jedno...veď oni sú dlhé dni v lesoch, tak čo keď uvidia nejaké ženy.
Nechápem, nerozumiem...cítim sa trápne a zahambene.
Čo mi tu vlastne riešime...?
Deň blbec?
____________________________________________________________________________________________
Ak budete mať prosím možnosť, pozrite si dokument Kongo: hlboké ticho.Dnes som ho videla v rámci videoprojekcie Jeden svet.Toto by mal vidiet celý svet.